.
"Múdrosť neprichádza vždy s vekom. Niekedy vek prichádza sám..."
"Robili sme čo sme mohli, menej sa už nedalo."
"Life isn´t black and white. It´s in shades of Grey!"
Ja už ani netuším, či sa sivá po anglicky povie gray alebo grey...
Abnormally addicted to McLeod´s daughters, Grey´s anatomy, Twisting and shouting and The Beatles..., country music, going crazy, travelling and fantasy.
"Since the day they got married He´d been dreaming ´bout the little baby booooy Someone he could take fishing Throw the football and be his pride and jooooy He could already see him holding the trophy Taking his team to state But when the nurse came in with a little pink blanket All those big dreams chaaaanged!" :D
"Kto ma nepozná, môže ľutovať. Kto ma pozná, už ľutuje."
"Život si nemožno vybrať, ale je možné niečo z neho urobiť."

*komiks-keď jedna a jedna nie sú dve*

12. diel...alebo Chalani a čo s nimi

1. září 2008 v 16:07 | LuLu
Hurá, sláva, po sto rokoch ďalší diel na svete xD
Rebecca:
- Ahoj Becky - napísal mi. Fakt som nevedela, čo mám na to povedať. A ani som si nevedela vysvetliť, že v tejto chvíli s ním absolútne nechcem hovoriť. Čo je to so mnou? Ok, možno to bolo tým, čo sme sa dozvedeli o Christianovi, alebo vo mne zanechal ani nie tak hlboké, ako skôr zmiešané, pocity a myšlienky rozhovor s Ianom. Bola som si istá, že mám rada jeho a nie Setha. Ale nie ako muža. Proste...ako kamaráta. Ktorý by dokázal rozjasniť váš deň, nech by bol akokoľvek čierny a ako človeka, s ktorým som si teraz pripadala blízka, akoby sme sa poznali celý život...ale netúžim mu vyzliekať tričko ako Sethovi. Lenže, to nie je tá správna cesta. Susan by mi práve pogratulovala k umúdreniu sa, no pre mňa to bola len ďalšia životná pravda. Alebo holý fakt.

11.diel...alebo Realita, či len seriál? xD

17. května 2008 v 14:38 | LuLu
Konečne som sa rozhýbala a odhlianuc od toho, že by som tu teraz vôbec nemala byť vám prinášam ďalší diel. No tak kuk, a napíšte zopár komentárov .
Rebecca:
V noci som akosi nemohla spať, stále som rozmýšlala nad Ianom, Kate, Sethom, Susan a napokon aj Christianom...zišla som dole a šla si pustiť telku. Samozrejme, nič, čo by nezahŕňalo násilie, výbuchy, striptíz, krv, nadávky, sex alebo najlepšie všetko dokopy tam nedávali, čiže som to aj tak príliš nevnímala. Vedela som len, že nie som vôbec unavená. Svoju pozornosť som presunula z vecí na obrazovke radšej na Kokosku, ktorá tiež vyzerala, že sa jej už nechce ležať v pelechu a radšej šla okusovať svoju hračku v tvare kosti.

10.diel...alebo Kokoska a ďalšie prekvapenia

26. března 2008 v 18:24 | LuLu-harakiri
Tak, konečne som sa rozhýbala a uráčilo sa mi spraviť komiks...enjoy!
Susan:
O pár dní....
Tak, Rebecca opäť raz vyzerá ináč ;))....čo poviete na jej nový účes? Ona proste k životu potrebuje zmenu, nikdy dlho nevydrží tam, kde je...
A toto som ja. Vlasy mám už zase v normále. Rebecca tvrdí, že tie vyžehlené sa mi hodili viac, ale podľa mňa sú lepšie takto.
A čože je to tam za nami? No jasné, Pet Shop! Kde si chceme vybrať nejakého pekného hafana ;)....tak....ideme na to!

9.diel...alebo Super novinky

11. prosince 2007 v 22:37 | LuLu-harakiri
Rebecca:
-Pozri tuto, rýchlo, do novín......-ryla som do Susan, až kým nezačala čítať ten stĺpček, na ktorý som ukazovala. Je to proste...neuveriteľné, úžasné....!!!!!!!!!!

8. diel....alebo Jeden dlhý deň

18. září 2007 v 22:24 | LuLu-harakiri
Ďaľší diel....a nezabudnite napísať zopár komentárov

7. diel...alebo Ianov príbeh

31. srpna 2007 v 21:36 | LuLu-harakiri
Tak, konečne sa mi podarilo vypotiť pokračowanie...
Rebecca:
-Chceš to počuť?No....je to dosť komplikované.....-opýtal sa, ale ja už som bola pevne rozhodnutá, že chcem.
-Tak si teda poďme radšej sadnúť, tam na lavičku, alebo tak....
No, tak som teda išla.Podotýkam, stále pršalo, ale našťastie tam bol altánok.On začal rozprávať:
-Vieš...som adoptovaný. Svojich vlastných rodičov som nikdy nevidel a predpokladám, že sa ma vzdali, keď som bol úplne malý, ale možno sa im niečo stalo, neviem. Do svojich 6. rokov som žil v decáku a potom si ma adoptovali moji "rodičia".
Nemohli mať deti a mňa mali hrozne radi. Aj ja ich. Boli mojou prvou aj poslednou ozajstnou rodinou a dali mi všetko čo som chcel. Moje detsto bolo odvtedy krásne.
Potom som však vyrástol a čoraz viac sme sa hádali. Ocovi sa prestalo dariť v práci a začal piť. Nakoniec ho aj tak vyhodili a my sme ostali bez peňazí. vtedy bol ešte horší, chodil domov neskoro, aj ma zopárkrát zbil a často mával v opitosti rôzne debilné reči.
Bolo to hrozné aj ja som chcel odísť, nemohol som to vydržať. Nechcem som svoju jedinú rodinu stratiť, ale už to bolo naozaj strašné. No...priznám sa, že mama mi stále chýba a rád by som ju niekedy stretol.
Už som aj plánoval svoj útek. Kamoš mi povedal, že zohnal super hudobný flek, avšak bolo to na ďaleko, v zahraničí. On bol gitarista amňa zas celkom chytila besa. Často, keď som bol uňho(mal doma celú zbierku nástrojov) som na nej hrával a celkom mi to išlo.Teda nie celkom, išlo mi to dosť dobre.A časom zohnal aj mikrobus a tretieho do partie(ten bol zas bubeník). No, a jedného dňa, teda vlastne noci prišiel oco zas domov opitý a ja som sa rozhodol.
Zbalil som si najzákladnejšie veci, napísal som mame lístok, čo som urobil anech ma nehľadá....no, ani ma nehľadala...alebo možno nenašla. Ušiel som cez okno ku kamošovi a vyrazili sme hneď v tú noc. Keď sme prechádzali okolo môjho vtedy už bývalého domu, začalo pršať. Možno to bolo znamenie. Keď som bol malý, bál som sa búrky, ale teraz mi to nevadilo, bolo to dokonca príjemné, viac ako príjemné...úplne skvelé...bola to nová etapa môjho života....pršalo celé 3 dni a my sme len cestovali a cestovali...Moji kamoši už boli plnoletí, ale ja nie. Keď prestalo pršať, akoby mi to chýbalo. Prišli sme do toho mesta a ako kapela sme sa uchytili.
Hrávali sme vo viacerých kluboch a cestovali sme po celej krajine.
Napokon, asi o 2 roky sa však naše cesty rozišli. Presťahoval som sa sem a nejaký čas som hrával aj sám. Zarobil som si a presťahoval som sa z podnájmu do svojho domu. Potom som vystriedal viaceré zamestnania. Nikde som dlho nevydržal. Jediné, čo mi naozaj ide je asi hra na basu. Teraz som bez práce, ale peniaze mi zatiaľ nechýbajú. Pozrel na mňa s takým zvláštnym výrazom v tvári.
-Teraz to vieš....ale...prosímťa, nepovedz to nikomu....
Aj keby som chcela, tak by som to asi nedokázala povedať. Šla som domov, hlavou sa mi preháňali najrôznejšie myšlienky a ja som už nevedela, čo je pravda a čo fikcia.
Teraz som si už dupľom nevedela vyjasniť, čo k nemu cítim, prípadne necítim. Nemal to v živote vôbec ľahké a ja ho mám rada, ale...milujem ho, alebo len ľutujem? Ian je super chlap, ale zas je to ako vždy...rýchle vzplanutie a potom nič....predtým som ho hrozne chcela, ale keď bol teraz do mňa očividne zamilovaný, stratila som oňho záujem. Premýšľala som o tom, čo o mne napísala psychologička, keď som bola malá:
-Rebecca ide za svojim cieľom aj cez mŕtvoly, ale keď ho dostane, stratí oňho záujem.
Vtedy mi napadlo moje motto, moja najobľúbenejšia veta: Život nie je cieľ, ale cesta. Presne to zapadá. Som teda teda naozaj taká?
Uvedomila som si, že som doma.
Susan tam nebola a ja som sa prezliekla. Zásluhou mojej "miernej" dezoriéntácie som si až o 10 minút všimla blok na stole.
Už poznám Susanine zvyky a viem, že z nejakého neznámeho dôvodu vždy píše odkazy do veľkého bloku a vždy až na druhú, alebo tretiu stranu tak, aby si musel pootáčať stránky, ak si odkaz chceš prečítať...asi sa bojí, aby to neobjavila nejaká nepovolaná osoba=D.Vždy som hovorila, že Susan je tak trochu švihlá. Odkaz znel takto:
Prešla som teda cez cestu=D a zazvonila u Kate, pričom som sa snažila vytesnať myšlienky o mojej nenormálnosti z hlavy. Po dvoch zazvoneniach mi Kate prišla otvoriť. Ona a Susan sedeli v obývačke a vysvitlo, že spoločne pripravujú oslavu Katiných 27-mich narodením.
Vtom odkiaľsi(zrejme z wecka) vyšiel nejaký chalan a mne sa pri pohľade naňho takmer zastavilo srdce.
Vtedy sa ozvala Kate:
-Seth, toto je moja kamarátka Becky. Becky, toto je Seth, môj priateľ.
....TO BE CONTINUED....

6. djel...alebo Rande

9. června 2007 v 20:41 | LuLu-harakiri
Rebecca:
-A....ahoj
-Chcel som len...či by sme sa nemohli stretnúť.Povedzeme.....v reštaurácii Rockin´?
-No....tak teda dobre.Dnes?
-O ôsmej, súhlasíš?
-Dobre-zložila som.Waw, Ian ma práve pozval na večeru!(aj keď Rockin´vyzerá skôr ako také príjemné, hudobné retro bistro z Pomády-mimochodom môjho obľúbeného muzikálu)
Teda...páči sa mi, ale čo ja viem.Snáď nie je ako niektorí....stretla som už kdekoho.Aj keď Ian mi nepripadá ako úchyl(a o ôsmej je ešte svetlo, takže pohoda).Čosi také(aspoň si myslím) dokážem odhaliť a na chalanov mám nos.
Aj keď to možno znie "trochu" sebavedome, je to pravda.A keď už sme pritom, mohol sa ponúknuť, že ma vyzdvihne.No, čo už.Teraz mám približne 9 hodín na to, aby som sa pripravila.Opýtala som sa Susan:
-Myslíš, že ma Ian spozná s novým účesom?
-Prosímťa...ty sa mu tak páčiš, že by ťa spoznal aj medzi 100 babami s takým istým účesom....
-Moja zlatá, ty si nejaká informovaná.No počkaj!Schytila som vankúš a chcela som ho do nej hodiť, no ona začala utekať.Dohonila som ju však na prízemí a hodila som ten vankúš.
Pekne som ju trafila, rovno do tváre.
-Hej, to čo má byť?Nedodovolené bránenie!
-To vieš, najlepšia obrana je útok.
Žmurkla-Máš pravdu, to teda je=D.-schytila vankúš zo sedačky a ovalila ma s ním.
Takto sme tam ešte chvíľu bojovali, keď zazvonil telefón.
Žeby Ian?Ale čo by zas chcel?
Oprava:Bola to Kate a pýtala sa, či môže večer dôjsť.
-Večer tu nebudem....mám rande.S Ianom!
-Waw!Tak to si celá...oná, nie?
-Viš, že ani nie?Bohužiaľ...
Ešte chvíľu sme sa bavili o chalanoch a o tom, že vstúpila do nejakého demokratického spolku-nižšie vývojové štádium politickej strany.
-Lool, naša Katulka zachvíľu bude hovoriť ako Fico.
Zasmiala sa a potom zložila s tým, že si musí ešte niečo vybaviť a ja som sa začala chystať.Vlasy sú v poho, doladím líčenie a prezlečiem sa.
-Načo sa zas prezliekaš?Však si chcela ísť v tomto!
-Ale...to by si nepochopila.
Rozhodla som sa zladiť tak trochu do toho retroštýlu.Výsledok bol asi takýto:
Už polhodinu predtým som bola dokonale vychystaná a na schôdzku som sa vybrala o dosť skôr.
Ináč, Rockin´ vyzerá asi takto:
Vošla som dnu.Nebolo tam príliš veľa ľudí a ja som si sadla tak nenápadne...za takú zástenu.
Pozrela som na hodinky.Bolo o päť minút osem.Osem.Osem päť.Už ma na tej stoličke žrali mrle.Tak zjaví sa konečne?
Potom som ho konečne zbadala.Zjavne bežal, čo ma upokojilo.Mierne som naňho kývla a on sa ku mne pobral.
-Nooo....tak ahoj-zvítali sme sa mierne rozpačito a ani jeden sme nevedeli, čo máme povedať.
-Pekné šaty....-povedal, len aby reč nestála-Aha....-pozrel z okna-Začalo pršať....škoda
-Veru, škoda....-pozerala som do tých jeho modrých očí.....odrazu ani neviem, ako sa to zbehlo sa to stalo......stáli sme pri sebe blízko, bližšie, najbližšie....
V tej chvíli, ako sme sa pobozkali povetrie preťal blesk.
Odtrhli sme sa od seba a len sme pozerali......odrazu Ian povedal:
-Ehm...nechceš niečo?
-No...len kávu...
Išli sme mlčky k pultu a popritom som si všimla basgitaru, skoro rovnakú, ako má on doma.
Ian na ňu však chvíľu len neprítomne hľadel, potom urobil akýsi pohyb, ako by si dodával sily a nakoniec sa odvrátil.Ja som podišla k pultíku a vzala si kávu.
Sotva som si stihla párkrát odpiť, keď povedal:
-Nejdeme von?
-Von? Veď tam prší.
-No...ale veď trochu dažďa znesieš....a je to príjemné....
Najskôr som sa trochu zdráhala, no potom som išla.
Naďalej pršalo a bolo mi tak trochu zima, no predsa to nebolo nepríjemné.Ian sa však v tom úplne vyžíval.
-Dážď naozaj milujem....vieš, má pre mňa zvláštny význam.....
V tom mi niečo napadlo a nadhodila som:
-Rovnako ako basgitara?
Postrehla som v jeho hlase vzdych.
-Áno, asi rovnako ako basgitara.....-cítila som, že sa chystá povedať niečo veľmi dôležité

5.djel...alebo Šaty, make-up, chalani....

27. května 2007 v 22:13 | LuLu
Susan:
Bolo už okolo pol dvanástej keď sa Rebecca vrátila.Hneď som na ňu vyletela:
-No čo, kam si zmizla, čo si robila?
-Bola som u Iana...zavolal ma totiž a ja som zaspala, tak som musela prchať....
-Faaakt?A čo, ako bolo:-D?
Všetko mi to povysvetľovala a potom prišla k tej časti, ako sa jej opýtal na to, či by s ním nechcela chodiť....
-Mno, čo ja viem?Musím si to rozmyslieť....
-Faaaakt?
-Ja viem, páči sa mi, ale beztak....je to trošičku divné...aj on, aj vôbec....
No, to som sa teda musela zasmiať!Rebecca, ktorá vždy mala nápadníkov na každý prst 10 a ničím okolo nich sa nezaoberala si teraz robí starosti kôli nejakému Ianovi z Kosatcovaj ulice=).....to mi pripomína, že musím napísať úvahu:Ako by sa ešte dalo pomôcť k ochrane chránených rastlín.....Ale to je jedno.Opýtala som sa jej:
-Hm, a čo si mu na to povedala?
-Že si to ešte musím rozmyslieť.....ja fakt neviem
Potom si šla umyť ruky a ja som pripravila obed......čo ja viem, je z toho taká divná, neprítomná....
Nechala som čo-to ešte variť a šla som do obývky....Rebecca tam sedela a pozerala telku
-Rebecca....počúvaj, prečo si kvôli nemu taká divná....veď sa ti páči a vôbec...v čom je problém?
-To by si nepochopila....čo ja viem, povedala som, že sa mi páči a asi ho aj mám rada, ale ajtak....
-....nie je to ten pravý?-dokončila som za ňu.
-To zas nie-zasmiala sa-To je otrepaná fráza, je to gýčové.....a Iana som nebrala ako vážnu známosť
Asi som pochopila, ale Rebecca aj naďalej bola taká....neprítomná, alebo ako by sa to dalo povedať.Potom sme prepli na počasie:
-Milí diváci, máme príjemnú teplotu, zo západu sa k nám blíži tlaková níž a ešte dnes môžeme očakávať dažďové prehánky
-Nič tam nedávali a ja som šla skontrolovať to jedlo....potom som išla na wecko.
Pozrela som sa na seba v zrkadle.Chcela tým Rebecca naznačiť, že neviem nič o vzťahoch?No, možno je to aj pravda......mám 24 rokov a doteraz som mala jediného chalana....chodili sme spolu asi trištvrte roka na strednej....hm....neviem objektívne posúdiť, či vyzerám dobre alebo zle, ale zmena imidžu by sa mi možno zišla.Stále nosím len taký účes so šatkou?Nie je to fádne?
Potom som sa tým prestala zaoberať a išli sme jesť.
Stále mi vŕtalo v hlave, ako by som mohla Rebecce zdvihnúť náladu.A vtom mi to došlo:nakupovanie!
-Rebecca, čo keby sme si zašli nakupovať?Trebárs....ja neviem...-.uvažovala som, čo by ju tak najviac rozptýlilo-do Minassi Town(skvelé čisto nákupné mestečko, najväčšie v okolí, o ktorom som počula toľko rozprávať.......niečo ako Pandorf v Rakúsku, ale väčšie)....aby si sa trochu odreagovala
-Fakt?-hneď sa tvárila veselšie-No, keď to so mnou pri nakupovaní vydržíš........
Samozrejme, že súhlasila(je to predsa Rebecca) a ochvíľu už pre nás prišiel taxík(ani jedna nemáme vodičák)
Nastúpili sme a Rebecca sa zjavne chystala na veľký nákup;)
-Minassi Town, už ideme!
Po ceste sa prehnala aj búrka, ale keď sme dorazili, bola už preč, vyšlo slnko a zostali len mláky.
Všade sme videli toľko obchodov....bola som unesená, ale to nebolo nič v porovnaní s Rebeccou....tá behala sem a tam, stále niečo pozerala.Behala z jedného butiku do druhého....Potom sme prišli až na námestie, k jednému veľmi slávnemu obchodu, ktorý tu stojí už roky....je to významný reťazec obchodov, zariadený starobylým nábytkom a hriešne drahý.
Rebecca hneď bežala dnu, hľadela na všetky tie oblečky....páni, toho tam bolo fak dosť.....ja som sa však zdržala vonku, zbadala som tam nádherného psíka a mačičku....majiteľka mi dovolila pohladkať ich a tomu psíkovi som dala kúsok čokolády.
Rebecca medzitým horlivo vyberala, skúšala, nakupovala.....
Keď prišla k pokladni s fakt slušnou kopou vecí, pokladníčka na ňu najprv len zmätene pozerala, ale vzápätí jej to všetko s radosťou nablokovala=D(nebolo to príliš lacné)
a potom sme ešte odišli do bufetu....len tak, na džús.
-Diky Susan, že si ma sem zobrala.......nakúpila som toľko skvelého oblečenia!-hrozne sa rozplývala nad všetkými tými vecičkami a ja som bola šťastná, že sa mi konečne niečo podarilo....
....ale tešila som sa tak trochu predčasne...
-Ale ja stále neviem, čo s tým Ianom mám urobiť....som v nejakom zlome, ani tam, ani späť sa neviem pohnúť......
-Ale prečo vlastne?
-No, to práve neviem-povedala trpko
-Čo ja viem, neskúsila by si sa s ním stretnúť?-nadhodila som-Alebo...keď si v nejakom životnom zlome, možno by si mala niečo zmeniť....alebo žačať robiť niečo nové.
Viem to dobre, potom, čo som sa rozišla s tým chalanom zo strednej, začala som sa naplno venovať enviromentalistike, napĺňalo ma to, dodnes sa tým zaoberám a chalani mi príliš nechýbajú.
-Alebo aspoň malá zmena...chvíľková-nadhodila som
-No, lenže aká?.........počkaj, už to mám!Zmením účes!
-Čo?
-Účes!To je to na hlave!
-A prečo, máš ho dobrý!
-Sama si mi hovorila, aby som niečo zmenila....
-Tak teda ok, mne je to jedno....
A o chvíľu sme už aj s taškami v rukách prechádzali cez mesto ku kaderníctvu.
Nakoniec som si aj ja niečo kúpila-mali tam celkom pekné šaty a vôbec....
Už sa stmievalo, keď sme tam prišli.Všetci nás hneď srdečne privítali a začali nám ponúkať kopu služieb.
Rebecca najskôr hľadela na katernícke kreslo s obavami, ale potom sa nechala prehovoriť.
-Nebojte sa slečna, spravím vám uňo ňuňo účes aj make-up, čo len budete chcieť!Okrem toho vám môžem dať niekoľko užitočných kozmetických rád, aj keď vy to pravdaže nepodrebujete....-Rebecca sa len zaškerila
-Tak, čo by ste si predstavovali?-opýtal sa kaderník.Vyzeral mierne....akoby to povedala Rebecca priteplene.
-Ďakujem, so svojím make-upom som celkom spokojná, rada by som...nový účes.Chcela by som sa vrátiť k svojej pôvodnej farbe vlasov....k hnedej.Ďalej to nejako prestrihať a vytvoriť jednoduchý pekný účes.....
-Vidím, že ste veľká odborníčka....viem, čo by vám sedelo....-a už aj zobral nožničky a začal ju strihať.....medzitým som premýšľala nad tým, nad čím ráno v kúpeľni.....čo keby som zmenila imidž?Teda, aspoň účes.Hneď som si aj sadla do druhého kresla a nechala si poradiť od kaderníčky...čo by sa mi hodilo, ako by som si mala upravovať vlasy...a o chvíľu ma už strihala, upravovala jedna radosť.
A takto sme vyzerali:
Myslím, že sa to celkom vydarilo......Rebecca sa dokonca rozhodla, že na druhý deň pôjde za Ianom a porozpráva sa s ním.........aj keď ešte nevie, ako to dopadene, tak si (možno aj zásluhou nového účesu) verí.
(na druhý deň)
Rebecca sa vychystala a potom sa mi ukázala v predsieni.Mala na sebe jeden z tých kúskov, ktoré si kúpila a vyzerala naozaj dobre:
-Držím ti palce!Dokážeš to!Choď!
No nebolo treba.Zrazu zazvonil telefón a Rebecca ho s obavami zdvihla.
Presne tak.Bol to Ian.....
Asik ste si wšimli, že tento djel bol dlhší ako tje predtým.....mali by byť také dlhé aj daľšie?A pls, pokjaľ ste si toto, alebo hocičo iné na mojm blogu prečítali, zanechajte pls nejaký komentík, njelen také, že "poď na môj blog".....tí, čo blog majú ma určite chápu!Komenty potešja......

4.djeeel....alebo Pes to vždy zachráni

21. května 2007 v 22:06 | LuLu-harakiri
Rebecca:
Nevedela som, ako mu mám odpovedať, bolo to také....mno, náhle a čudné.
-A kde by si sa chcel stretnúť-napísala som.
-Hm, trebárs u mňa doma....keby si chcela dojsť
-Tak teda ok-odpísala som-veď konieckoncov nemusí o nič ísť.A veď sama oňho mám záujem!Ale pochybnosti ma neopúšťali.Bola som však príliš unavená, aby som sa nad tým zamýšľala.
-Tak zajtra.
Vypla som comp, vstala od stola, prezliekla sa do pyžama a ľahla si spať.Ponúkli sme Kate, aby spala u nás na gauči, ale trvala na tom, že pôjde domov a tam dáko poexistuje.Nemala som čas zaťažovať sa tým, zaspala som s tým, že na druhý deň ma čaká niečo fakt zaujímavé.
(ráno)
Počula som čosi také ako:
-Rebecca....vstávaj!Hej, vstávaj!
A potom bol ten hlas už ráznejší:
-Vylez z tej postele!Inak neuvidíš ako José Armando pobozká Emanuelu...
Vtom som sa strhla:
-Čože?!Čo?Ja.....koľko je hodín?!
-Trištvrte na 10-povedala Susan s úškrnom, no ja som už vtedy bola v kúpeľni.Umyla a prezliekla som sa takou rýchlosťou, akou by som sa nestihla vychystať ani na záverečnú časť Ciest lásky, hodila som na seba džínsy a
top a Susan sa oči skoro vyvalili z jamiek, tak rýchlo som prchala....o chvíľu som už bola vonku a stihla som zakričať len:
-Ahoj, potom ti to vysvetlím.
Až pred Ianovým domom som si uvedomila, že sme si vlastne ani nepovedali, o koľkej sa stretneme.
Aké však bolo moje prekvapenie, keď po chvíli vyšiel von a veselo ma pozdravil:
-Ahoj, rád ťa vidím
-Aj ja teba-odpovedala som a nevedela som, čo od toho mám čakať...asi má o mňa záujem, keď ma len tak pozval a vôbec....ale predsalen
-Tak si teda prišla...-zjavne sa snažil rozprúdiť konverzáciu
...chvíľu sa mi zdalo, že kuká....no, viete kam a vôbec, vyzeral taký unesený, akoby mimo seba, ale potom som sa zas snažila rozprúdiť reč ja....uvažovala som, či nemáme nejaké spoločné záujmy, abo tak, skrátka niečo, o čom by sme sa mohli rozprávať....radšej som nepovedala, že je pekný deň, hoci to bola pravda, ale tým by som to totálne pochovala.
-Hm, máš to tu pekné....ako dlho tu už bývaš?
-Asi 5 rokov.Nechceš ísť dnu?
Chcela som ísť síce dnu, ale predstava, že by mi ukazoval svoju spálňu bola nie veľmi príjemná.A vtedy ako blesk z jasného neba padla záchrana.
Zrazu zaštekalk akýsi pes.Booooose, ten bol zlatulinký.KUŤUŠ! Bernský salašnícky, ak sa nemýlim.
-Jeeeej, ten je kraaaasny....tvoj?
-Áno, volá sa Luck....-atmosféra sa akosi uvoľnila
-Ja už hrozne dlho chcem zvieratko....milujem všetky zvieratá.....mačky, psy, papagáje, morčatá, králiky, poníky, kone.....
-Povedala si kone?Veď teraz dávajú dostihy!
-Vážne?-hneď sme aj šli do obývačky(má moc pekný byt, ale jaksik som si ho nestihla príliš obzrieť) a Ian zapol telku.
-Tipnime na víťaza!-Navrhla som.
-Tak ja dám teda sedmičku.
Medzitým prišiel ten jeho havkáč a ľahol si do pelecha.Je taký zlatučkýýýý
-Ja dám číslo 5.-potom som si všimla basgitaru-Hráš na ňu?-opýtala som sa
-ale hej-odvetil vyhýbavo-Teraz sleduj dostihy....
Niečo bolo divné na tóne, akým to povedal, ale tým som sa prestala zaoberať, pretože dostihy boli čoraz napínavejšie.5 a 7 viedli a rútili sa do cieľa.Postavila som sa a kričala:
-Áno, ideeeeš.....-a potom zrazu-A je taaaaaaaam!Päťka je taaaam!
Vtej chvíli ma pochytila taká eufória, že som nevnímala, čo robím, radostne som sa naňho vrhla a objala ho.
Asi po piatich sekundách sme sa od seba odtrhli a kukali na seba ako na zázrak.On vyzeral zvlášť dezorientovaný.
Odrazu ma chytil za ruku a opýtal sa nesmelo ako malý chlapec:
-Ja....už dlho sa ťa chcem opýtať.....uvedomil som si, no...to je jedno.Chcel som sa ťa opýtať, či by si nechcela so mnou chodiť......
....................................................

3.djelik....alebo Friends forever

15. května 2007 v 22:21 | LuLu-harakiri
Ospravedlňujem sa za rôzne veľkosti fotiek a vôbec, kvalitu, robila som to narýchlo a v stiesnených podmienkach.
Utorok ráno:
Rebecca:
Bol upe obyčajný deň, Susan sa už o pol deviatej chystala na dajakú konferenciu o životnom prostredí(niečo také, že ako recyklovať umelé a ako sklenené...vrchnáky=)).Skrátka a dobre, ona vstala, urobila na raňajky sendviče a a som si pospala.Najedla sa a odišla ešte skôr, než som sa zobudila.
Ja som sa bežne, v pohodičke najedla(v utorok Ian nechodí okolo nášho domu :)).Povedala sm si, že možno pôjdem do mesta alebo dakde tak....keď som dojedla,
dala som riad do umývačky a chcela som sa ísť vychystať,
keď zrazu zazvonil telefón.Išla som k nemu a pomyslela si pritom:
-Kto to môže tak skoro volať?
Síce už bolo 9:45, ale pre mňa to skoro je.Telefón som zdvihla.
-Haló?
A skoro mi telefón z ruky vypadol, keď som začula na druhej strane známy hlas:
-Ahoj Becky(nikto iný ma tak nevolá, preto som to hneď vedela), tu je Kate...nebudeš tomu veriť, ale o pol hodiny som v Sillery Hills(tu bývame).A to natrvalo!
-Čože, ty sa sem sťahuješ?!-skoro som začala skákať-To vážne?
-Áno, keď už mám vlastný byt, prečo nie rovno oproti svjím kamarátkam z detstva?
-Oproti?Waw....a kedy prídeš?Určite príď k nám, kým si tam porobíš všetky stavebné práce a tak.Môžeš u nás pár dní zostať a všetko ti tu poukazujeme.Susan je na nejakej konferencii o životnom prostredí, ale za dve hodinky je doma.Tá sa z toho zjančí!
-Je to trochu nečkané, ale som rada, že sa z toho tešíš....o chvíľu som tam.
-Ok, tak čau, budem ťa čakať...
Hneď som išla von, vyzerať ju-je to stará kamarátka, spoznali sme sa ešte v 1. triede a kamošíme sa už roky...no potom išla na strednú inde, bývala na internáte a už sme sa dlho nevideli.Minulý rok promovala.
Netrvalo dlho a pred naším domom zastal taxík-a v ňom Kate.Vôbec sa nezmenila.
Okamžite som na ňu vychrlila more otázok.
-Ty, tu, čo, prečo, načo, ako....-sypalo sa zo mňa.
-Len pokojne-povedala so smiechom-Dokončila som výšku, chcem sa uplatniť v politike a hľadala som pre seba bývanie...tak prečo nie tu?Aby sme mohli byť zase spolu...
-...a vyvádzaťvšetky tie haluzoviny....
-....naschvály otravným chalanom....
Smiali sme sa tam ešte dlho, potom som jej poukazovala náš domček.
-Máte pekné bývanie-povedala a usadila sa-A pohodlnú sedačku....vzápätí ako to povedala sa otvorili dvere a v nich Susan.Nevyzerala, že niečomu chápe, len sa hodili jedna druhej okolo krku a asi polhodinu sa tam obíjmali, kým šli dnu.
-No povedz, čo ťa privádza do týchto končín?Dúfam, že zostaneš čo najdlhšie-povedala Susan.
-Vlastne....-potmehúdsky sa usmiala-kúpila som ten dom oproti...
-No, to je fantastické!Bude sranda!Máme si toho toľko čo povedať!
-...pamätáš, ako sme ocukrovali tú rybu?
-....a tie tajné lístočky....
-A čo máte nové? Tak dlho sme sa nevideli....
Ponúkli sme jej sendviče a pritom sme si rozprávali dávne zážitky, ale aj to, čo sme zažili, odkedy sme naposledy boli spolu.
Ona rozprávala o svojej strednej, o výške...a vôbec, o všetkom....my rovnako.Bol to úžasný deň.......povedala som jej ajo Ianovi a potom sme sa už len chichotali:-)
Ale korunku tomu nasadilo niečo fakt nečakané...večer som sa unavená z toho všetkého ešte jukla na chat.Bol tam Ian a mňa sa zrazu zmocnil taký zvláštny pocit.Napísal mi správu:Ahoj, nechcela by si sa zajtra stretnúť?Prosím, fakt by som bol rád....no teda, toto mi upe vyrazilo dych....
 
 

Reklama