.
"Múdrosť neprichádza vždy s vekom. Niekedy vek prichádza sám..."
"Robili sme čo sme mohli, menej sa už nedalo."
"Life isn´t black and white. It´s in shades of Grey!"
Ja už ani netuším, či sa sivá po anglicky povie gray alebo grey...
Abnormally addicted to McLeod´s daughters, Grey´s anatomy, Twisting and shouting and The Beatles..., country music, going crazy, travelling and fantasy.
"Since the day they got married He´d been dreaming ´bout the little baby booooy Someone he could take fishing Throw the football and be his pride and jooooy He could already see him holding the trophy Taking his team to state But when the nurse came in with a little pink blanket All those big dreams chaaaanged!" :D
"Kto ma nepozná, môže ľutovať. Kto ma pozná, už ľutuje."
"Život si nemožno vybrať, ale je možné niečo z neho urobiť."

Poviedka....ale že brutál kreatívny názov

14. března 2008 v 21:13 | totaaaaalne trhnutá LuLu, ktorá by kvôli svojim najdrahším McLeodkám spáchala aj harakiri |  My writings
Ďalší môj "spisovateľský" počin, ktorý bol pôvodne písaný pre účely rokfortskej knižnice. Nemyslím si, že je až taký strašný, ale kľudne mi ho skritizujte. Konštuktívne poprosím .
Kapišto? ...a môžete čítať...

Stojím na jednej z tých nádherne ošarpaných slovenských autobusových zastávok, postriekaných tlupov sprejerov, ktorí, keď sa rozdával rozum zjavne prišli poslední, súdiac podľa ich slovníka, vyzdobených množstvom potrhaných plagátov, z ktorých väčšina pozýva na nejaký koncert v roku 2005, poprípade na travesty šou z minulých Vianoc, a keďže môjmu autobusu sa ako už tradične nejak neráči prísť, obzerám sa okolo seba. A zrazu zisťujem, že je to celkom zaujímavé. Človek sa večne niekam ponáhľa a zabudne si všímať veci okolo. Akoby bol v nejakom dlhokánskom čiernobielom tuneli, vľavo nič, vpravo nič a ideme za svetlom. A vtedy ani nevieme, o čo prichádzame. Preto môže byť užitočná aj každá minútka toho, normálne neznesiteľne dlhého čakania na autobus. Človek sa vtedy viacej poobzerá a v tom lepšom prípade si dokonca aj všimne ľudí okolo seba. A pravdepodobne sa s nimi začne porovnávať. Čo trebárs to dievča, ktoré sa tvári namrzene a neosobne, akoby sa ho nič okolo netýkalo. Keby sa usmievala, bola by celkom pekná, ale takto na ňu nie je práve príjemný pohľad. Ale aj napriek tomu si občas poviem, že by som chcela vyzarať aspoň spolovice tak sebavedomo a ani sa nezamyslím nad tým, ako vlastne vyzerám, keď tu tak zazerám na ľudí a pravdepodobne pôsobím rovnako, až duchom neprítomne. A keď mi to konečne napadne, tak sa usmejem na najbližšiu babičku v apartnom kabáte s "alíčkom" a obedárom, no tá si to vysvetlí tak, že ju chcem provokovať a vystrúha na mňa výraz octového charakteru. A popritom si samozrejme nezabudne zašomrať popod nos niečo o drzých mladých, ktorí "chodia neustále s holými chrbtami a štupľami v ušiach." Človek sa po takomto zážitku so spolustojacimi na zastávke porovnávať radšej prestane. Možno mu zíde na um, že by ich mal porovnávať medzi sebou, lenže na určitých verejných priestranstvách sa schádza tak rozmanitá spoločnosť, že sa to jednoducho nedá. Ten, kto nechodí MHD jednoducho nevie, o čo prichádza.
Ďaľšími objektmi "hĺbkového rozoberania osobnosti" budú dvaja chlapci, ktorí práve prišli. Keď si ich lepšie obzrieš, zistíš, že určite nemajú viac ako dvanásť. Obidvaja majú na sebe široké gate, každý s jednou reťazou, skejťácke boty a o päť čísel väčšie sivé mikiny. Počúvajú hudbu z jednoj empétrojky tak, že si rozdelili slúchatká. No jasne, veľkí hiphoperi. Ćlovek by ich ani nemusel poznať a dopne mu, že vedia o hiphope asi toľko, ako kôň o chobote (niežeby som ja vedela viac). Ale ani by ma neprekvapilo, keby počúvali Helenku Vondráčkovú. Ďaľším človekom na zastávke je nekomplikovane vyzerajúca žena. Zrejme tridsiatnička, oblečená jednoducho, len v džínsoch a modrom svetri, s hnedými vlasmi zatiahnutými v cope a nenalíčená. Vyzerá ako typická žena, ktorá má malé deti a prestala sa o seba starať. Potom sa to bude snažiť dohnať niekedy v štyridsiatke, keď už bude trocha neskoro. Na ulici sa dajú stretnúť stovky, možno tisícky takých, ako je ona. Trochu väčší unikát je baba, zrejme okolo osemnástky. Emáčka. Dlhé čierne vlasy s rovnou, ostro zastrihnutou ofinou, tvár napúdrovaná skoro na bielo, čierne linky okolo modrých očí a mikina s hviezdami a kostričkami. Samozrejme čierna. K tomu čierne nohavice a čierny lak na nechtoch. Aha a vybíjaný opasok. Hľadí rovnako neosobne ako to prvé dievča a predsa je mi niečím sympatickejšia. Nezazerá na ľudí (ako teraz ja), pozerá na oblohu. Alebo niekam tým smerom. Vidím aj iných ľudí - chlapíka, čo vyzerá ako bankový úradník. Oblek, kufrík a stále telefonuje. Len drží pri uchu malú krabičku a melie a melie a melie. Dáva to zmysel?! A potom, že ženy sú ukecané. Tento obrázok trochu nekonvenčne dotvára malé, perfektne učesané dievčatko, ktoré ho kmáše za rukáv so slovami: "Oci a toto... , oci a tamto... , oci, prosím...."
Dáva táto scénka vôbec nejaký...akýkoľvek zmysel? Pravdupovediac, podľa mňa ani nie. Predomnou sa dve tety v strednom veku bavia o tom, akú dobrú kapustu a pančucháče na trhu kúpili. Obďaleč stojí celkom pekný chalan s hnedou šticou do čela, ležérne opretý o búdku, čo je pri tomto stave slovenských zastávok dosť veľká odvaha, s batohom prehodeným cez jedno plece a - ako inak - počúva hudbu. Mládež sa definitívne premenila na tlupu bezpohlavne vyzerajúcich ľudí, o čo sa zaslúžili hiphop, skejtovanie aj EMO, ktorí neustále potriasajú hlavami, pretože slúchatká im už asi vrástli do Eustachovej trubice. Nuž, do tejto, v podstate už etnickej skupiny chtiac - nechtiac patrím aj ja...nie som až taká odlišná od všetkých týchto ľudí, ako si myslím. Premelú sa ich tu tisíce, stojí tu množstvo netrpezlivých čakajúcich, ale práve preto, že všetci rovnako chodia, čakajú i dýchajú, nie sú až takí odlišní, hoci ináč vyzeráme a ináč sa v určitých situáciach správame. Ale v tejto nie. Pretože prichádza autobus a ja sa už ďalej nerozhliadam. Spolu s ostatnými sa snažím čo najrýchlejšie napchať dovnútra, navzájom sa strkáme a vôbec nás netrápi, či ten druhý stihne niečo, čo s stihnúť potrebuje. Nuž, je to tak. Nasadím si slúchatká, pričom ma vôbec netrápi, že mi vrastú do Eustachovej trubice, opriem sa o tyč (to nebola narážka na nič!) a veselo sa zaškerím. Po skúsenosti s tou milou paniou na nikoho konkrétneho, ale prekvapí ma, keď zbadám úškrn na tvári emáčky, toho pekného chalana i jednej z tiet v strednom veku, ktorá má (až teraz som si všimla) fakt super pančuchy. Mala by som v najbližšom čase zájsť na trh. Asi sme fakt všetci rovnakí.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Mišulik Mišulik | Web | 27. března 2008 v 18:57 | Reagovat

konecne som sa uracila precitat si toto.. este sa chystam na toho kona, ci co to je..xD fakt dobre..:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama