.
"Múdrosť neprichádza vždy s vekom. Niekedy vek prichádza sám..."
"Robili sme čo sme mohli, menej sa už nedalo."
"Life isn´t black and white. It´s in shades of Grey!"
Ja už ani netuším, či sa sivá po anglicky povie gray alebo grey...
Abnormally addicted to McLeod´s daughters, Grey´s anatomy, Twisting and shouting and The Beatles..., country music, going crazy, travelling and fantasy.
"Since the day they got married He´d been dreaming ´bout the little baby booooy Someone he could take fishing Throw the football and be his pride and jooooy He could already see him holding the trophy Taking his team to state But when the nurse came in with a little pink blanket All those big dreams chaaaanged!" :D
"Kto ma nepozná, môže ľutovať. Kto ma pozná, už ľutuje."
"Život si nemožno vybrať, ale je možné niečo z neho urobiť."

7. diel...alebo Ianov príbeh

31. srpna 2007 v 21:36 | LuLu-harakiri |  *komiks-keď jedna a jedna nie sú dve*
Tak, konečne sa mi podarilo vypotiť pokračowanie...
Rebecca:
-Chceš to počuť?No....je to dosť komplikované.....-opýtal sa, ale ja už som bola pevne rozhodnutá, že chcem.
-Tak si teda poďme radšej sadnúť, tam na lavičku, alebo tak....
No, tak som teda išla.Podotýkam, stále pršalo, ale našťastie tam bol altánok.On začal rozprávať:
-Vieš...som adoptovaný. Svojich vlastných rodičov som nikdy nevidel a predpokladám, že sa ma vzdali, keď som bol úplne malý, ale možno sa im niečo stalo, neviem. Do svojich 6. rokov som žil v decáku a potom si ma adoptovali moji "rodičia".
Nemohli mať deti a mňa mali hrozne radi. Aj ja ich. Boli mojou prvou aj poslednou ozajstnou rodinou a dali mi všetko čo som chcel. Moje detsto bolo odvtedy krásne.
Potom som však vyrástol a čoraz viac sme sa hádali. Ocovi sa prestalo dariť v práci a začal piť. Nakoniec ho aj tak vyhodili a my sme ostali bez peňazí. vtedy bol ešte horší, chodil domov neskoro, aj ma zopárkrát zbil a často mával v opitosti rôzne debilné reči.
Bolo to hrozné aj ja som chcel odísť, nemohol som to vydržať. Nechcem som svoju jedinú rodinu stratiť, ale už to bolo naozaj strašné. No...priznám sa, že mama mi stále chýba a rád by som ju niekedy stretol.
Už som aj plánoval svoj útek. Kamoš mi povedal, že zohnal super hudobný flek, avšak bolo to na ďaleko, v zahraničí. On bol gitarista amňa zas celkom chytila besa. Často, keď som bol uňho(mal doma celú zbierku nástrojov) som na nej hrával a celkom mi to išlo.Teda nie celkom, išlo mi to dosť dobre.A časom zohnal aj mikrobus a tretieho do partie(ten bol zas bubeník). No, a jedného dňa, teda vlastne noci prišiel oco zas domov opitý a ja som sa rozhodol.
Zbalil som si najzákladnejšie veci, napísal som mame lístok, čo som urobil anech ma nehľadá....no, ani ma nehľadala...alebo možno nenašla. Ušiel som cez okno ku kamošovi a vyrazili sme hneď v tú noc. Keď sme prechádzali okolo môjho vtedy už bývalého domu, začalo pršať. Možno to bolo znamenie. Keď som bol malý, bál som sa búrky, ale teraz mi to nevadilo, bolo to dokonca príjemné, viac ako príjemné...úplne skvelé...bola to nová etapa môjho života....pršalo celé 3 dni a my sme len cestovali a cestovali...Moji kamoši už boli plnoletí, ale ja nie. Keď prestalo pršať, akoby mi to chýbalo. Prišli sme do toho mesta a ako kapela sme sa uchytili.
Hrávali sme vo viacerých kluboch a cestovali sme po celej krajine.
Napokon, asi o 2 roky sa však naše cesty rozišli. Presťahoval som sa sem a nejaký čas som hrával aj sám. Zarobil som si a presťahoval som sa z podnájmu do svojho domu. Potom som vystriedal viaceré zamestnania. Nikde som dlho nevydržal. Jediné, čo mi naozaj ide je asi hra na basu. Teraz som bez práce, ale peniaze mi zatiaľ nechýbajú. Pozrel na mňa s takým zvláštnym výrazom v tvári.
-Teraz to vieš....ale...prosímťa, nepovedz to nikomu....
Aj keby som chcela, tak by som to asi nedokázala povedať. Šla som domov, hlavou sa mi preháňali najrôznejšie myšlienky a ja som už nevedela, čo je pravda a čo fikcia.
Teraz som si už dupľom nevedela vyjasniť, čo k nemu cítim, prípadne necítim. Nemal to v živote vôbec ľahké a ja ho mám rada, ale...milujem ho, alebo len ľutujem? Ian je super chlap, ale zas je to ako vždy...rýchle vzplanutie a potom nič....predtým som ho hrozne chcela, ale keď bol teraz do mňa očividne zamilovaný, stratila som oňho záujem. Premýšľala som o tom, čo o mne napísala psychologička, keď som bola malá:
-Rebecca ide za svojim cieľom aj cez mŕtvoly, ale keď ho dostane, stratí oňho záujem.
Vtedy mi napadlo moje motto, moja najobľúbenejšia veta: Život nie je cieľ, ale cesta. Presne to zapadá. Som teda teda naozaj taká?
Uvedomila som si, že som doma.
Susan tam nebola a ja som sa prezliekla. Zásluhou mojej "miernej" dezoriéntácie som si až o 10 minút všimla blok na stole.
Už poznám Susanine zvyky a viem, že z nejakého neznámeho dôvodu vždy píše odkazy do veľkého bloku a vždy až na druhú, alebo tretiu stranu tak, aby si musel pootáčať stránky, ak si odkaz chceš prečítať...asi sa bojí, aby to neobjavila nejaká nepovolaná osoba=D.Vždy som hovorila, že Susan je tak trochu švihlá. Odkaz znel takto:
Prešla som teda cez cestu=D a zazvonila u Kate, pričom som sa snažila vytesnať myšlienky o mojej nenormálnosti z hlavy. Po dvoch zazvoneniach mi Kate prišla otvoriť. Ona a Susan sedeli v obývačke a vysvitlo, že spoločne pripravujú oslavu Katiných 27-mich narodením.
Vtom odkiaľsi(zrejme z wecka) vyšiel nejaký chalan a mne sa pri pohľade naňho takmer zastavilo srdce.
Vtedy sa ozvala Kate:
-Seth, toto je moja kamarátka Becky. Becky, toto je Seth, môj priateľ.
....TO BE CONTINUED....
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 slsi slsi | Web | 1. září 2007 v 15:22 | Reagovat

ahojky....u mna retazovka a dala som ta do nej tak plssss vypln ju

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama