na Blog.cz

Nevedela som, ako mu mám odpovedať, bolo to také....mno, náhle a čudné.

-A kde by si sa chcel stretnúť-napísala som.

-Hm, trebárs u mňa doma....keby si chcela dojsť

-Tak teda ok-odpísala som-veď konieckoncov nemusí o nič ísť.A veď sama oňho mám záujem!Ale pochybnosti ma neopúšťali.Bola som však príliš unavená, aby som sa nad tým zamýšľala.

-Tak zajtra.

Vypla som comp, vstala od stola, prezliekla sa do pyžama a ľahla si spať.Ponúkli sme Kate, aby spala u nás na gauči, ale trvala na tom, že pôjde domov a tam dáko poexistuje.Nemala som čas zaťažovať sa tým, zaspala som s tým, že na druhý deň ma čaká niečo fakt zaujímavé.

(ráno)

Počula som čosi také ako:

-Rebecca....vstávaj!Hej, vstávaj!

A potom bol ten hlas už ráznejší:

-Vylez z tej postele!Inak neuvidíš ako José Armando pobozká Emanuelu...

Vtom som sa strhla:

-Čože?!Čo?Ja.....koľko je hodín?!

-Trištvrte na 10-povedala Susan s úškrnom, no ja som už vtedy bola v kúpeľni.Umyla a prezliekla som sa takou rýchlosťou, akou by som sa nestihla vychystať ani na záverečnú časť Ciest lásky, hodila som na seba džínsy a

top a Susan sa oči skoro vyvalili z jamiek, tak rýchlo som prchala....o chvíľu som už bola vonku a stihla som zakričať len:

-Ahoj, potom ti to vysvetlím.

Až pred Ianovým domom som si uvedomila, že sme si vlastne ani nepovedali, o koľkej sa stretneme.

Aké však bolo moje prekvapenie, keď po chvíli vyšiel von a veselo ma pozdravil:

-Ahoj, rád ťa vidím

-Aj ja teba-odpovedala som a nevedela som, čo od toho mám čakať...asi má o mňa záujem, keď ma len tak pozval a vôbec....ale predsalen

-Tak si teda prišla...-zjavne sa snažil rozprúdiť konverzáciu

...chvíľu sa mi zdalo, že kuká....no, viete kam a vôbec, vyzeral taký unesený, akoby mimo seba, ale potom som sa zas snažila rozprúdiť reč ja....uvažovala som, či nemáme nejaké spoločné záujmy, abo tak, skrátka niečo, o čom by sme sa mohli rozprávať....radšej som nepovedala, že je pekný deň, hoci to bola pravda, ale tým by som to totálne pochovala.

-Hm, máš to tu pekné....ako dlho tu už bývaš?

-Asi 5 rokov.Nechceš ísť dnu?

Chcela som ísť síce dnu, ale predstava, že by mi ukazoval svoju spálňu bola nie veľmi príjemná.A vtedy ako blesk z jasného neba padla záchrana.

Zrazu zaštekalk akýsi pes.Booooose, ten bol zlatulinký.KUŤUŠ! Bernský salašnícky, ak sa nemýlim.

-Jeeeej, ten je kraaaasny....tvoj?

-Áno, volá sa Luck....-atmosféra sa akosi uvoľnila

-Ja už hrozne dlho chcem zvieratko....milujem všetky zvieratá.....mačky, psy, papagáje, morčatá, králiky, poníky, kone.....

-Povedala si kone?Veď teraz dávajú dostihy!

-Vážne?-hneď sme aj šli do obývačky(má moc pekný byt, ale jaksik som si ho nestihla príliš obzrieť) a Ian zapol telku.

-Tipnime na víťaza!-Navrhla som.

-Tak ja dám teda sedmičku.

Medzitým prišiel ten jeho havkáč a ľahol si do pelecha.Je taký zlatučkýýýý

-Ja dám číslo 5.-potom som si všimla basgitaru-Hráš na ňu?-opýtala som sa

-ale hej-odvetil vyhýbavo-Teraz sleduj dostihy....

Niečo bolo divné na tóne, akým to povedal, ale tým som sa prestala zaoberať, pretože dostihy boli čoraz napínavejšie.5 a 7 viedli a rútili sa do cieľa.Postavila som sa a kričala:

-Áno, ideeeeš.....-a potom zrazu-A je taaaaaaaam!Päťka je taaaam!

Vtej chvíli ma pochytila taká eufória, že som nevnímala, čo robím, radostne som sa naňho vrhla a objala ho.

Asi po piatich sekundách sme sa od seba odtrhli a kukali na seba ako na zázrak.On vyzeral zvlášť dezorientovaný.

Odrazu ma chytil za ruku a opýtal sa nesmelo ako malý chlapec:

-Ja....už dlho sa ťa chcem opýtať.....uvedomil som si, no...to je jedno.Chcel som sa ťa opýtať, či by si nechcela so mnou chodiť......

....................................................